Žijeme v zahraničí...

Keď  som nastúpila do školy, vedela som dávno plynulo čítať. Už v škôlke som písala rozprávky o zvieratkách, ktoré som si sama vymýšľala. Rodičia aj uvažovali, či by som nemala nastúpiť rovno do druhej triedy, ibaže tu bol jeden obrovský problém: nevedela som písať písanými písmenami. A práve krasopis mi spôsobil mnohé strasti aj v ďalších ročníkoch. Netrpím pritom dysgrafiou, jednoducho som nechápala, prečo je také veľmi dôležité, aby som aj dlhé slová napísala jedným ťahom, naklonené doprava pod presne určeným uhlom.

Nikdy nezabudnem, ako mi v treťom ročníku pani učiteľka nakázala do ďalšieho dňa krasopisne prepísať môj cvičný (!) zošit na sloh, lebo vraj „vyzeral otrasne“. Už bol do polovice zapísaný, takže mi to zabralo veľmi veľa času. Hodiny som preplakala nad tou ukrutnou nespravodlivosťou. Tá istá pani učiteľka mi krasopis dostala do krvi dostatočne na to, než aby som sa s ním vedela zo dňa na deň rozlúčiť. Presne to však odo mňa chceli moji noví učitelia na strednej škole v Škótsku, ktorým moje maľované písmenká pripomínali švabach. V západnej Európe sa totiž deti učia len tlačené písmo, a to písané poznali ľudia nanajvýš v minulých storočiach. Učitelia mali veľké ťažkosti po mne čítať, no ako vraveli, to bol ten najmenší problém.

Maturity, ktoré ma čakali na konci roka, boli písomné a hodnotitelia externí. Už od septembra mi všetci vyučujúci opakovali, že ak zle zmaturujem, nebude to tým, že nič neviem, ale tým, že sa nikomu nebude chcieť lúštiť moje hieroglyfy. Naveľa som sa teda opäť naučila písať tučnučkým tlačeným písmom, ktorému každý rozumel. No stálo ma to viac energie, ako osvojiť si reálie britskej politiky či dejín. Ešteže nikomu neprekáža, že dnes už všetky eseje píšem na počítači.